Príťažlivosť dedinky s názvom Čičmany, ukrytej hlboko v slovenských horách v Chránenej krajinnej oblasti Strážovské vrchy, v mojom vedomí (či podvedomí?) rástla v čase veľmi nenápadne.
Najprv nedeľná návšteva s rodičmi v mojom predpubertálnom veku. Neskôr, v stredoškolských rokoch, návšteva Čičmian ako atrakcie s bratrancom z Francúzska. Ten kúpil vyšívaný kroj pre rodičov, ktorí vtedy ešte nemohli na Slovensko. V spomienkach mi vždy zostali vizuálne obrazy grafiky na domoch v dedine a nezodpovedané otázky prečo?
Neskôr, ako študent vysokoškolák, som brigádoval cez prázdniny ako závozník na rozvoze mlieka do tejto obce a šesť dní v týždni, pri rôznom počasí, krátko po úsvite som nasával atmosféru dediny, grafickej výzdoby domov, stále zahalenej nezodpovedanými otázkami. Prvé moje kontakty s obyvateľmi boli trochu komické – skoro ráno už čakali pred obchodom v rade, keď však prišlo auto s mliečnym tovarom schovali sa za budovu obchodu – ako keby z obavy, že budú musieť pomáhať pri vykladaní. To sa opakovalo každé ráno.
Ako pracovník dispečingu ČSAD v Žiline (podnik zabezpečujúci verejnú dopravu) som pokračoval v spoznávaní Čičmian aj Čičmancov. Moji dvaja kolegovia dispečeri (Jordán Kohút a Viktor Čecho) boli originál Čičmanci, vodiči autobusov na linke do obce Čičmany boli tiež Čičmanci a dokonca ajmôj šéf, Jordán Hamala, bol tiež Čičmanec. Pri pravidelnej výmene cestovných poriadkov na autobusových zastávkach som sa každoročne s nimi stával tiež „rodený“ Čičmanec a niekoľko dní i nocí sa mi mihali pred očami originálne grafické vzory umocnené chuťou zaváraného mäsa z ostatnej zabíjačky a tuhej, chuťovo neidentifikovateľnej domácej pálenky. Vtedy domáci ľudia prestali byť introvertní, hanblivo izolovaní, otvorili sa vám úplne oddane ale zároveň s figliarskym úsmevom a trochu smutným pohľadom – že veď oni vedia, o čom ten život je… Vtedy sa mi zdalo, že rozumiem tým vzorom, bielemu tetovaniu domov, dekoratívnemu vzdoru šedivosti a drsnosti všedných dní a ich života v izolácii hôr.
Každý fotografický objekt predstavuje jeden dom. Môj kľúč je výpoveď cez detail štruktúry dreva a dekorácie. Celkom som v tejto sérii predstavil 29 domov v montovaných celkoch zo štvorcových dielov. Séria bola vystavená v Londýne (2012), Prahe (2014, 2018), Bratislave(2018), Washingtone (2016), v roku 2017 v Ottawe a v americkom meste Cedar Rapids (140 tis. obyvateľov, asi 350 km západne od Chicaga). V tomto meste je krásne česko – slovenské múzeum (National Czech and Slovak Muzeum and Library) vybudované českými a slovenskými emigrantami a ich potomkami, ktorí sa hlásia k svojmu pôvodu. Dnes už bez znalosti slovenského jazyka, lebo sa jedná o tretiu až štvrtú generáciu. Zdá sa však, že u nás o existencii takéhoto strediska česko – slovenskej kultúry v USA vie len málokto…
