Mestské ilúzie

Súčasné fotografické dielo Jaroslava Horečného sa posunulo z viac realistickej tvorby deväťdesiatych rokov a pridalo sa k novým, a treba povedať i objavným, fázam jeho fotografických snažení. Cyklus pod názvom Mestské ilúzie patrí do kategórie vzrušujúco – emočných diel.

Cyklus Mestských ilúzií stavia Horečného do polohy fotografa impulzívneho typu so zmyslom pre jasný a vyhranený programový zámer. Sondovaním nových, doteraz nevyužívaných možností fotografického výrazu sa necháva inšpirovať zdanlivo banálnymi a aprioritnými skutočnosťami bežného života. Akoby sa snažil zachytiť človeka tam, kde nie je, podávať o ňom správu aj bez jeho prítomnosti. Záznamy objektívu necháva často „opájať“ vtipnou metaforou, okamžitým nápadom, či zaujatím k istej skutočnosti, ktorú interpretuje často do nových súvislostí, až významových rovín.

---

---

Návrat do experimentu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov prináša u autora uvoľnenie fantázie a prirodzenosť, typickú pre súvislosti s pop-artistickou mytológiou banality s výrazným sklonom k panoptikálnemu zveličeniu. Autor využíva texty, ich fragmenty sprevádzajúce mestské prostredie, ako organickú súčasť výpovede. Mesto je neustále sa meniaci „organizmus“ a často vytvára emóciu miesta, v ktorom autor skúma nielen okolie, ale je pozorný k detailom. (Ne)aranžované „divadlo“ street artu ho vťahuje do situácie skúmať neustále nové a nové príbehy. Horečný tak dospel k zrodu „inej“ fázy svojej tvorby, prezrádzajúc v nej znaky zrelosti, suverenity ovládanej inteligenciou fotografickej výtvarnej reči a koncentrovanej výrazovej sily. Pozoruje prostredie mesta, ako miesta, v ktorom existuje ľudská civilizácia, využíva optiku reflexov výkladových plôch, nachádza vizuálne prepojenia, komunikačné úsilia, ktoré vytvárajú príbehy, alebo nastavujú svojimi manifestáciami zrkadlo absurdite (či genialite ?) civilizácie.

---

---

---

---

---

Horečný vytvára priestor pre diváka – konzumenta zúčastniť sa vedome, či nevedome príbehu, do ktorého buď vstúpi, alebo sa stane len pasívnym pozorovateľom. Obrazy tvárí, postáv, odkazov, či nápisov autor zámerne „vytrháva“ z pôvodného kontextu a pripisuje im nové významy, vtipne napĺňa dej pomocou často odvážnej ženskej krásy za výkladnými skriňami. Obrazovým kolážovo-fotografickým svetom nás autor „baví“ a vytvára viacmediálne prostredie. Inštaláciou rôzne priestorovo umiestnených televíznych obrazoviek a odrazových plôch znásobuje prostredie deja, ktorého súčasťou sa stávame aj my.

Milan Mazúr , výtvarný teoretik

---

---

---

---

---

Kadiaľ vedú cesty do tvorivej budúcnosti?

Naša planéta je nádherná ale najmä rôznorodá. Hluk, rachot a zdanlivý chaos veľkomiest strieda velebnosť hôr, ktoré kade tade siahajú „do nebies“. Alebo majestátne ticho nekonečných púští občas preruší svišťanie pieskových búrok. Chlad, mráz a tmu polárnych nocí, vystrieda farebná pestrosť – hľa životodarnosť nášho slnka. To je naša planéta, náš domov. Poznania týchto ohromujúcich zákutí magnetizujú svojou prirodzenou skutočnosťou.

No, azda najradšej sa uchyľujeme do zdanlivého bezpečia ľudských mravenísk – naše dediny, mestá, veľkomestá. Viac, alebo menej sú aj tieto priestory veľmi rôzne svojimi ľuďmi, ich zvyklosťami. Ich polohou, zvláštnosťami. Ak sa nad tým všetkým zamýšľame hľadáme a nachádzame pomocou skvelých tvorcov rôzne pohľady, rozprávajúce a „maľujúce“ tento zvláštny a ojedinelý svet.

Patrí sem aj Jaroslav Horečný, tvorivý jedinec, umelec, ktorý nám otvára čaro zvláštneho zákulisia. Nové pohľady, a tak aj šírku vnímania. Akoby ich zoraďoval do nezvyčajných kapitol a nečakaných príbehov. Nachádza pohľad, ktorý sa prekopáva hlboko pod povrch toho celého hurhaja. V chaose nachádza poriadok a zákonitosti. Rozoberá skutočnosti tak dlho a zanietene, kým sa neprepracuje k tichému zastaveniu. A vtedy akoby sa New York, Sydney, Tokyo či Paríž ukázali byť príbuznými s veľhorami, púšťami a ostatnými neobyčajnými kútmi našej Zeme. Horečný nám ale dovoľuje predovšetkým „čítať“ svet ľudí. Rozoberať ho na drobné, kúsky a kúštičky, písmenká, ktoré sme dosiaľ vnímali len ako chaotický nečitateľný celok. A práve táto jeho jemná analýza nám odrazu odhaľuje desiatky a stovky iných poznaní života ľudí a ich krátkych príbehov. Dovoľujú nám oveľa hlbšie vnímať naše okolie. Zväčša anonymné nečakané a čarovné rozprávkové príbehy ho odhaľujú a dokonca odkrývajú aj jeho novú estetickú tvár.

Paradoxne! Niekedy stačí jediná fotografia so svojim násobkom – množinou celku videného a zároveň aj deliteľného. Ohňostroje svietiacich farieb a ich hier. Jeho fotografie nás pozývajú k dešifrovaniu okamihov, aby sa to všetko zmenilo na príbeh celku. Nemôžem sa vyhnúť vlastnej spomienke, keď som pred viac než polstoročím po prvý raz vystúpil z vlaku na Gare de l´est v Paríži. Stál som tu ohromený a s otvorenými ústami pozoroval neskutočné dianie okolo. A bol to napokon tiež Horečný, ktorý mi dovolil spätne nájsť skratky v hľadaní cesty k ľudskej prináležitosti.

---

Tvorivé a navyše umelecké dielo musí žiť aktívnou tvorivou príbuznosťou! Pochopením hodnôt tejto príbuznosti v negatívnom zmysle ničí, no v pozitívnom nám otvára jednu z možných ciest pri vlastnom obohacovaní sa predovšetkým novými duchovnými hodnotami. Ak o tom hovorím, je treba zdôrazniť, že sanetreba IBA spoliehať na „umelcov“ a ich pramenisté hodnoty apriorného tvorivého impulzu. Umenie, ak má žiť, je korešpondenciou, ktorá musí žiť medzi prvotným tvorcom ale rovnako intenzívne aj jeho divákom, konzumentom, ktorý v tej či onej miere bude vyprovokovaný k SPOLUTVORBE. Tento pojem nie je umelý. Autorské dielo musí vytvárať otázky, exponovať ich naliehavosť a provokovať konzumenta, aby svojskou mierou odpovedal. Dielo sa tak samo o sebe obohacuje našou aktívnou účasťou a našim tvorivým podielom. Ak toto umelec dokáže, ak dokáže vytvoriť spolutvorivú účasť na svojom diele, ide o veľký a nadmieru významný posun k obohateniu prvotiny. Spomínam napríklad na Felliniho filmy. Keď sme ich videli, odrazu sme začali na ne myslieť – deň, týždeň, rok, roky. Tie filmy sa odrazu stali aj našim pocitovým majetkom a dovolili druh automatickej spolutvorby v našom vedomí. Stali sa „majetkom“ nášho vedomia, ale aj podvedomia. Pre moje vlastné tvorivé počínanie je tento tvorivý súzvuk akiste najvyššou métou.

Byť osobným ma naučili dlhé roky tvorivých pochybnosťí, z ktorých mnohé sa stali základom neochvejných presvedčení. Umelec – tvorca nemôže, nesmie zostať sám! Musí bezpodmienečne hľadať a nachádzať priestory, keď život jeho diela bude oplodnený aktivitou tých, ktorým je adresovaný. Neadresné dielo sa stáva samoúčelným a prázdnym gestom narcizmu autora!

Fotografická tvorba súčasnosti už dávno nie je okrajovým „remeslom“. Spoločenský vývoj spolu s netušenými technickými výdobytkami jej dovoľuje nedozierne širokú škálu umeleckých vyjadrení. Nachádza voči klasickej výtvarnej tvorbe neporovnateľne pôsobivejšie a priamejšie výrazy predovšetkým v oblasti psychických odkazov. Svojmu divákovi, ponúka tvorivé partnerstvo. Dvíha opony čarovných živých pohľadov a predstavení – príbehov ozajstného okolitého života. Autor svojmu divákovi rozpráva o Myslení a Cítení, čo vonkoncom nemusí vyplývať len z „videného“. Sú to nezriedka skryté predstavy o niečom. Snoch, túžbach i bolestiach sveta vôkol. Jaroslav Horečný patrí k tým, ktorí čoraz naliehavejšie chápu a hľadajú tieto nové cesty.

Alex Mlynárčik
Paríž – Žilina, júl 2017

---

---

---