Osemdesiate roky

Moje účinkovanie v spolku Generácia´74 sa pozvoľne od konca roku 1976 rozplývalo. V skupine zavládlo napätie pre názorové nezhody.

Posielanie kópií fotografií na fotografické salóny nebolo pre mňa, fotografie som adjustoval, rámoval, nedali sa posielať v obálke klasickou poštou. Fotografiu som vnímal ako jednu z výtvarných techník, ako organickú časť výtvarnej scény. V tom som sa odlišoval od väčšiny vtedajších fotografov, ktorí si vytvárali vlastný svet s vlastnými estetickými a technickými kritériami oddelený od obecného výtvarného spoločenstva.

Niektoré moje práce z tohoto obdobia je ťažké zaradiť, či patria alebo nepatria ku obdobiu Generácie ´74. Po ukončení pôsobenia vo fotografickej skupine Generácia´74 som chcel dokázať sebe aj okoliu oprávnenosť svojho prístupu k fotografickej tvorbe. Experimentoval som s objektmi, fotogramom, skúšal som portrét – ale po svojom. Osobné udalosti sa striedali jedna za druhou – ukončenie vysokej školy, vojenská služba, uzatvorenie manželstva, prvé samostatné bývanie, práca v podniku autobusovej dopravy. Vo všetkých pozíciách a inštitúciách som vždy pokračoval vo fotografickej tvorbe, zakladal som fotokomory, viedol fotokrúžky, priatelil som sa s výtvarníkmi. Vystavoval som vtedy málo, tvoril som „do zásuvky“, publikovanie som nechával na neskôr. Hľadal som nové a staronové riešenia v tvorbe, stále ma lákal fotogram. Existenčný tlak a potreba starať sa o rodinu ma nútil privyrábať si fotografiou – niekoľko rokov som fotografoval športovú reportáž, basketbal, volejbal ale najmä futbal pre žilinský mestský športový klub.

Záhrada z tmavej komory – tvorbu Jaroslava Horečného v období koncom sedemdesiatych a v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia výstižne a zaujímavo hodnotí výtvarný teoretik Marián Pauer v texte k výstave vo Ville Nečas v Žiline (2007 -2009):

Poetický názov nasledujúcej eseje alebo úvahy a postrehov o fotografii z tvorivej dielne Jaroslava Horečného je parafrázou názvu jednej z jeho kompozícií. Nech som ukladal a prekladal cykly tak alebo onak, vždy som napokon zakotvil práve u snímky Záhrada, ktorá vyrástla v tmavej komore. Je plná symboliky nielen v názve, ale aj v samotnom fotografickom stvárnení motívu lesa. Zem, pod čiernymi vertikálami kmeňov stromov, je posiata drobnými kvietkami. Jednoduchý motív má zrazu surrealistický výraz umocnený tým, že autor otvorene priznáva: áno, táto záhrada vyrástla v tmavej komore.

A nevšedná poézia všedného je na svete!

Práve pri tejto snímke som si spomenul na rečnícku otázku historika fotografie Ľudovíta Hlaváča, ktorý sa kedysi opýtal: Má zmysel fotografovať kamene, keď ľudia umierajú vo vojne?

Čo myslíte?

Je to veľmi sugestívna a dramaticky položená otázka. Hlaváč sa vyjadril:„tak či tak je veľmi vážna. Nie pre samotný obsah, ale preto, že predstavuje určitý druh myslenia. Navyše myslenia, ktoré nepomáha ani fotografii ani ľuďom umierajúcim vo vojne. Je to spôsob myslenia, ktorý niekedy vedome, inokedy neúmyselne zužuje šírku a ochudobňuje bohatstvo výkladu a zobrazovania života a stavia hodnoty proti sebe nie preto, aby ukázal ich plnosť, ale aby v mene jednej z nich potláčal ostatné“. Práve vo fotografii má takýto spôsob myslenia najživnejšiu pôdu. Pre svoju schopnosť verne reprodukovať vonkajší vzhľad skutočnosti sa v prvom rade považuje za dokument. Bez snímky postihnutého miesta ľudského tela by sa ťažšie rozhodovalo, či ide o zhubný nádor alebo nie. V takomto, a nespočetnom rade ďalších prípadov z oblasti vedy a techniky, je fotografia nenahraditeľná.

Lenže to nie je celá fotografia.

Jestvuje tvorba, ktorej nejde len o vonkajší vzhľad nejakého faktu a jeho vernú reprodukciu. Môže vypovedať aj o jeho vnútornom zmysle, o jeho hodnote, či dokonca aj o tom, ako ho vidí a cíti fotograf. Vo svojej výpovedi môže používať postupy, aké poznáme z poézie, divadla, filmu: od podobenstva cez metaforu, hyperbolu, gag až po absurditu. Tak si otvára nové pole ako obrazom istej veci alebo javu, neraz zdanlivo bežnej, vyjadriť veľmi závažnú myšlienku. Podľa Hlaváča podobným spôsobom vyslovuje napríklad Cartier-Bresson závažné sociálne postrehy, Werner Bischof vytvára sociálny zemepis Japonska, Josef Sudek svojimi záhradnými interiérmi citový zemepis súčasníka a Magdaléna Robinsonová svojou Talianskou matkou portrét modernej unáhlenej ženy. Hoci takto pochopená fotografia často hovorí o všedných a málo zaujímavých veciach, dokáže podať závažné svedectvo o človeku, jeho spôsobe života, jeho myšlienkovom svete. Do tohto fotografického rodu patria aj Martinčekove snímky kameňov, dreva a dedinských zátiší, cez ktoré sa veľa dozvedáme o vrchároch a vrchárskej krajine.

Trochu som odbočil, ale len zdanlivo, lebo aj k takýmto úvahám ma vyprovokovali snímky Jaroslava Horečného. Napríklad cyklus Kompozícia s chlebom I. – III. Každodenný námet, premieľaný už toľkokrát ako stará gramofónová platňa, a predsa ponúka stále nové pohľady. Obdobne ako cyklus Tvary I. – III. narábajúci s výrazovými prostriedkami na úrovni minimal artu. Nadarmo sa nevraví, že v jednoduchosti je krása.

Horečný rád rozpráva svoje obrazové príbehy v cykloch, umne pritom strieda uhoľ pohľadu. V mnohom jeho postup pripomína filmový strih. Vie rozložiť svetlé a tmavé valéry v ploche obrazu tak, že keď ich postupne vnímate, evokujú pocit pohybu, dynamiky. Ako v cykle Fotogram I. – IV., kde báječne pridáva biele plôšky a znásobuje tak celkové vyznenie kompozícií. Zrazu máte chuť znovu sa vracať k jednotlivým záberom a krútiť ich dokola ako perpetuum mobile.

Krajina má aj svoju makro tvár, po ktorej často nevšímavo stúpame, hoci by stačilo len zohnúť sa a prizrieť sa jej zblízka. Zostali by ste prekvapení, čo všetko sa dá objaviť na pár štvorcových centimetroch veľkého sveta. Aké krajiny dokáže vyformovať spadané lístie.

Horečný má zrejme rád moderné výtvarné umenie. Najmä v letných zátišiach cítiť jeho očarenie surrealizmom. Veľmi pôsobivá je napríklad kompozícia s obilnými klasmi, za ktorými vytvoril zo zŕn abstraktnú krajinu s oblakmi ako z cukrovej vaty. Zo zátišia, ktorému dominuje cibuľa, by mal určite radosť aj extravagantný Arcimbold.

Fotografia nie je abecedou pre analfabetov. Prišla na svet vo chvíľach, keď sa rodila moderná spoločnosť a spolu s ňou prekonala obdivuhodný vývin od ťažkopádnej snímky s niekoľko hodinovou expozíciou až po súčasnú digitálnu podobu. Stala sa neodmysliteľnou zložkou nášho života. Sprevádza nás v súkromí i pri významných udalostiach týkajúcich sa celej spoločnosti. Pomáha vedcom pri výskume, lekárom pri liečení, sudcom pri dokazovaní viny, od základu zmenila systém spravodajstva, rozšírila druhy umení. Fotoaparát sa stal úžitkovým predmetom ako bol dakedy písací stroj. Obdobne sa posudzujú aj výsledky práce: ako strojopis podľa počtu preklepov.

Nestálo by to za reč, keby sme sa s nepochopením fotografie ako výsledku duševnej činnosti človeka nestretávali aj tam, kde sa predpokladá vysoká náročnosť práve na hodnotu fotografie – v kultúrnych inštitúciách, redakciách. Možno to pramení z ľahkej myšlienkovej čitateľnosti fotografie. Aj podpriemerne rozhľadený človek sa domnieva, že fotografii rozumie a môže o nej vynášať súdy. Kým hudba, poézia či maliarstvo nútia človeka svojou odbornosťou byť v úsudku opatrným, fotografia je jasná ako facka.

A tak sa fackuje.

Aj výrokmi – vy stlačíte spúšť, ostatné my urobíme za vás. Fúzatý reklamný slogan firmy Kodak mnohým poriadne pomútil hlavy, spustil lavínu podceňovania remeselnej stránky fotografie, o obsahu ani nehovoriac. Pritom v hre je dobré meno fotografa i fotografie. Jeho predpokladom je dokonalé remeslo. Akosi sa dnes na to zabúda. Alebo jednoducho hreší?

Jeden z najlepších reportérov slovenskej fotografie Karol Kállay zvykne vravieť, že fotografia by mala mať veľký obsah alebo veľkú formu. Málokedy sa podarí, aby mala oboje. Kompozície Jaroslava Horečného ma zaujali formálnou stránkou, kompozičnou suverenitou. Oslovujú diváka druhým plánom, evokujú otázky, o ktorých som sa zmienil. Umožnia vám prežiť príjemné chvíle v dobrej spoločnosti, ktorá predpokladá vždy aspoň dvoch. Autor vám posiela v ústrety svoje obrazy, ostatné je na vás. Či vás oslovia, ak áno, ako s tým naložíte? Pozýva vás do záhrady, kde rastú zvláštne odrody bielej a čiernej, zavlažované fantáziou, ktorá sa nedá vtesnať do žiadneho korzetu. Do záhrady, kde môžete lietať tak vysoko, ako vám krídla vašej invencie dovolia.

Šťastný let!