Generácia ´74

V tejto skupine som zažil zaujímavé tvorivé obdobie a práca v skupine významne ovplyvnila moju fotografickú tvorbu.

V roku 2005 bola vydaná publikácia o fotografickej skupine Generácia´74 ako dokument a spomienka na tridsiate výročie založenia skupiny. V tejto knihe sú spracované celkom podrobné spomienky na existenciu fotografickej skupiny. Do publikácie prispeli textami niekoľkí spoluautori, súčasníci i spolupútnici a celkom plasticky vykreslili pohľad na dobu a existenciu skupiny. Pre pripomenutie vyberám časť textov:

Mira Putišová, kurátorský text z katalógu k výstave Fotografia & Fotografia v Považskej galérii umenia v Žiline, 2005, skrátený text kurátorky, plný text je v spomínanej publikácii:

Doba, keď Generácia ’74 (Vladimír Bača, Stanislav Hatala, Jaroslav Horečný, Jaroslav Hulka) uskutočňovala svoje aktivity, sa označuje ako obdobie dvojitej kultúrnej scény – oficiálnej a neoficiálnej. Existencia týchto dvoch pólov bola dôsledkom prudkej politickej zmeny začiatkom 70. rokov. …….

……. Od začiatku 60. rokov sa fotografia stala masovo obľúbeným médiom a vysoká miera jej obľuby pretrvala i do nasledovného desaťročia. Hranica medzi profesionálnou a neprofesionálnou fotografiou bola niekedy len ťažko postrehnuteľná. So záverom tohto desaťročia sa i tvorcovia – amatéri snažili jej podobu čo najviac priblížiť ku iným výtvarným médiám, a tak sa snaha vymaniť fotografiu z kategórie tzv. užitých umení a učiniť ju svojprávnym médiom postupne stávala čoraz nástojčivejšou. V globálnom meradle tejto snahe fotografovia podriadili aj svoj prejav, začali viac experimentovať s technológiami v procese tvorby fotografií a zároveň ho zmenili i v rovine tematík. Upúšťali od skostnatených budovateľských námetov, presadzovali individuálny pohľad na zachytávaný moment, prikláňali sa aj ku žánrovým motívom, lyrizovanému dokumentu a portrétu. Fotografiu tohto obdobia charakterizovali aj filmárske prostriedky – používanie netradičných uhlov pohľadu, upriamenie pozornosti na detail.

Prelom 60. a 70. rokov v slovenskej fotografii priniesol prienik aranžovaných a inscenovaných prvkov. V nasledujúcom desaťročí ku „zvýtvarneniu“ fotografie nemalou mierou prispeli aj umelci neoficiálnej scény, pre ktorých bola alternatívnym výtvarným žánrom, používali ho napríklad ako prostriedok pre realizáciu svojich konceptuálnych programov. Postupne sa médium fotografie v 70. rokoch diferencovalo na voľne ohraničené kategórie: v rovine tém na dokument, humanistickú reportáž a žurnalistickú fotografiu, na experimentálnu a estetizovanú fotografiu – po formálnej stránke, a na fotografiu, ktorá sa stala súčasťou výtvarných realizácií, napríklad asambláží či priestorových objektov a prostredí.

Všeobecná obľuba fotografie v 60. rokoch pretrvala i v rokoch sedemdesiatych. Amatérski fotografovia sa podobne ako v predošlej dekáde združovali vo fotokluboch, ktoré bývali spravidla zaštítené regionálnymi osvetovými strediskami. No aj v ich organizácii a činnostiach došlo ku zmenám, ktoré v nemalej miere spôsobil radikálny obrat v kultúrnej politike vtedajšieho Československa. …….

……. Celé obdobie existencie fotoskupiny Generácia ’74, ohraničené rokmi 1974 – 1979, je teda ukotvené v období kulminujúcej normalizácie. Napriek tomu, že tvorivé a výstavné aktivity členov skupiny nikdy nemuseli priamo čeliť tlaku ideologických kultúrnych komisií, ktorý by ich cenzuroval, alebo dokonca zakazoval, predsa sa dajú vnímať ako alternatíva. Autori skupiny totiž odmietli realizovať fotografiu vo vtedajšej obvyklej, značne formalistickej podobe, dávno neinvenčnej v rovine techník, a zároveň vo vtedajšej obsahovej rovine, ktorá bola spravidla poplatná ideológii. Takáto alternatíva vo svojich limitovaných regionálnych podmienkach prejavila nesmiernu životaschopnosť a okrem vynikajúcich organizačných schopností členov skupiny sa odzrkadlila predovšetkým v charaktere a kvalite ich tvorby. Už spomínaná snaha priblížiť výslednú vizuálnu podobu fotografie čo najviac ku iným výtvarným žánrom charakterizovala i práce týchto autorov, ktorí boli pevne presvedčení, že aj vo fotografii je možné rozvinúť relevantný program. Všetkých štyroch tak spájala odvaha experimentovať a prekračovať vtedy zaužívané postupy v médiu fotografie.

Experiment a snahu vybočiť mimo obvyklý rámec autori uchopili nielen z hľadiska témy, ale aj formy. Portrét ako klasický žáner fotografického média pre nich nikdy nebol len portrétom – teda iba realistickým zachytením podoby zobrazovanej osoby. …….

……. Veľkú časť tvorby Jaroslava Horečného zaberajú kompozície s autorovou analýzou vzťahov medzi ich komponentmi. Často ich skladal z na prvý pohľad nesúrodých prvkov, ktorých vzájomná interakcia však počítala s vyvolaním rôznych asociácií u diváka. Zároveň práve cez predmety či artefakty použité v kompozícii podával výpoveď o konkrétnom jedincovi. V týchto, ale i v ďalších fotografiách autora okrem samotnej analýzy tvarov bolo často dominantné kladenie dôrazu na vzniknutú obrazovú konštrukciu. …….

……. Vo všeobecnosti bol invenčný prístup v poli technológie či procese výroby vlastný každému z autorov. J. Hulka ponúkol zaujímavé prepojenie textilu a fotografie. J. Horečný upútal netradičným rámovaním fotografií a aplikovaním techník, ktoré sa na prvý pohľad zdali byť v tomto médiu úplne nepoužiteľné. Výstižným príkladom je napríklad použitie ručného stehu už v hotovej fotografii. Venoval i veľkú pozornosť využitiu svetlocitlivosti fotografického papiera. To ho viedlo ku vzniku niekoľkých zaujímavých sérií fotogramov. Kompozície na fotografiách tak vznikali z jednotlivých plôch či obrysov netradičných predmetov, ktoré ukladal na papier. So svetlom ďalej experimentoval aj S. Hatala, využívajúc postup solarizácie, a vytváral na snímkach zaujímavý farebný efekt. Obdobne aj V. Bača aplikoval farebný tón, keď monochrómne dokoloroval niektoré zo svojich záberov.

Tvorba autorov realizovaná s odhodlaním ponúknuť alternatívnu, ale najmä vizuálne kvalitnejšiu fotografiu, priniesla aj niekoľko zaujímavých prvkov v rovine obsahu. V záberoch autorov sa tak objavili aj prvky symbolizmu, alebo z nich bolo silne cítiť emócie. U každého z nich sa nachádzajú stratégie vychádzajúce z racionálneho alebo naopak z čisto pocitového a intuitívneho uvažovania. Svedčí to o neustálej snahe zaoberať sa fotografiou ako médiom životaschopným, ktoré vždy môže ponúknuť nové, dosiaľ neotvorené dimenzie.

Obdobie piatich rokov, počas ktorých skupina existovala, bolo dostatočne dlhým časom na to, aby sa každý z nich prejavil ako tvorivá osobnosť. Je preto pochopiteľné, že tak, ako ich snaha odlíšiť sa od priemeru, ich priviedla ku založeniu vlastnej fotoskupiny, v ktorej mohli slobodne realizovať svoje tvorivé impulzy, snaha o ďalšie rozvíjanie svojbytnej fotografickej individuality sa neskôr podpísala i na zániku skupiny. Nesporne je však tvorba jej členov zaujímavou referenciou o amatérskej fotografii a možnostiach je prezentácie v daných časopriestorových súradniciach.